Vernisáž výstavy Pozri, Prešporok! Od grafickej veduty k fotografickým pohľadom

Do 12. 9. 2024 je v galerii Slovenského Institutu, Hybernská 1, Praha 1, zdarma přístupná velmi zajímavá výstava Pozri, Prešporok! Od grafickej veduty k fotografickým pohľadom.

Bratislava naprieč storočiami na plátnach stredoeurópskych majstrov.

Vystavení autori: Jakob Alt (1789 – 1872), Eduard Gurk (1801 – 1841), Gottfried Prixner (1747 – 1819), Johann Hieronymus Löschenkohl (1753 – 1807), Friedrich Bernhard Werner (1690 – 1778), Jozef Anton Lántz (činný okolo 1820), Johann Vincenz Reim (1796 – 1858), Eduard (Ede) Kozics (1829 – 1874), Károly (Carl) Körper (1845 – 1923) a Alois Krauss (Alojz Krausz, činný okolo 1904) a iní.

Výstava „Pozri, Prešporok!“ v Slovenskom inštitúte v Prahe predstavuje rôzne spôsoby zobrazovania mesta Prešporka – dnešnej Bratislavy – v dielach umelcov stredoeurópskeho okruhu. Je malou reprízou rovnomennej výstavy, ktorá sa konala v roku 2023 v Mirbachovom paláci v Galérii mesta Bratislavy. Prostredníctvom vybraných výtvarných diel z oblasti grafiky a maliarstva 16. až 19. storočia, a zároveň aj historickej fotografie 19. storočia, pripomenula históriu a podoby mesta v priebehu času, poukázala na jeho kultúrny a umelecký význam na mape strednej Európy a tiež jeho atmosféru v minulosti.

Jednotlivé diela sprevádzajú diváka od grafických vedút, kresieb, akvarelov a olejomalieb až po fotografiu; od prvých zobrazení v roku 1563 až po rok 1918. Uvidíte na nich nielen panorámy mesta, ale aj čiastkové pohľady na námestia, ulice a významné stavby. Podtitul výstavy Od grafickej veduty k fotografickým pohľadom nepriamo odkazuje na rôzne spôsoby „videnia“ mesta Prešporka. Spôsoby, ktorými sa mesto a jeho zákutia v priebehu niekoľkých storočí stvárňovali, boli silno ovplyvnené rôznymi faktormi – od funkcie, ktoré dielo malo mať, cez svetonázor a preferencie objednávateľa, až po záujmy a schopnosť publika dielo a jeho význam spätne vnímať.

Zásadný vplyv mala i miera dodržiavania obrazovej tradície verzus snaha umelca priniesť niečo nové. Kvalitu práce potom často ovplyvňovali talent a úroveň vzdelania umelca, možnosť poučenia sa dielami z väčších umeleckých centier alebo jednoducho vytvorenie priaznivých kultúrnych podmienok. Do obrazov Prešporka sa v priebehu času vpisovali politické, historické i kultúrne dejiny, v ich detaile môžeme často sledovať i premeny spoločnosti. Pričom viaceré vzácne a zaujímavé grafické diela zo zbierky starej kresby a grafiky prešli v posledných rokoch komplexným reštaurovaním, ktoré pre GMB realizoval prof. Boris Kvasnica, akad. maliar.

Výstava predstavuje aj fotografické pohľady na Prešporok, a to najmä vďaka pochopeniu spolupracujúcich inštitúcií. Z nich najmä Múzeum mesta Bratislavy, Slovenské národné múzeum – Historické múzeum a Slovenský národný archív v Bratislave poskytli digitálne reprodukcie diel zo svojich zbierok. Sústredením grafických, maliarskych a fotografických diel na jedno miesto sa nám podarilo vytvoriť súhrnnejší obraz o vizuálnych záznamoch jedného mesta v priebehu jednotlivých storočí a prezentovať ho na pôde Slovenského inštitútu v Prahe aj s novo vydaným katalógom s bohatou obrazovou časťou a odbornými textami.

Patrícia Ballx, kurátorka 

Najstaršie pohľady na mesto

Mestá dostávali svoju podobu vo vizuálnom umení už od antiky. Boli charakterizované pomocou symbolov, akými boli hradby, brány, veže, mosty, paláce, chrámy. Na konci 15. storočia sa tieto grafické znaky stali do určitej miery individualizované. Schematické vyobrazenie sa stávalo konkrétnym a vytvorilo „obraz mesta“. Kľúčovú úlohu pri zobrazovaní zohrala tlač. Používali sa všetky grafické techniky, najmä drevoryt, drevorez, medirytina aj lept. Pomocou nich umelci reprodukovali podobu mesta, či už do knižných tlačí, alebo na mapy, letáky a jednolisty. Neboli to verné zobrazenia zodpovedajúce topografii mesta, tie vznikali až v 18. storočí. 

Za určitým zobrazením vždy stála cielená štylizácia. Mesto sa inscenovalo a pozeralo sa naň rôznymi spôsobmi, selektívne. Významné objekty sa zväčšovali a zvýrazňovali, a naopak, tie objekty, ktoré pôsobili rušivo, sa naschvál vynechali alebo nezviditeľnili. 

Na našom území sa stretávame so zobrazením mesta „Presbvrg“ prvýkrát asi v druhej polovici 16. storočia. Mesto „Presbvrg“ sa dostalo na titulný list almanachu viedenského matematika, astronóma a lekára Bartolomea Reisachera. List je lemovaný štvorcovými poliami s jednotlivými mestami, nájdeme tu Viedeň a ďalších sedemnásť miest. Almanach vychádzal od roku 1557 (niekde sa udáva rok 1555) a podoba Bratislavy sa doň dostala v roku 1561. Teda o niečo skôr, ako bol vydaný leták k prvej tunajšej korunovácii v roku 1563. Budúceho cisára Maximiliána II. korunovali v Presburgu za uhorského kráľa Maximiliána 8. septembra, jeho manželka Mária sa stala kráľovnou 9. septembra. 

Inscenovanie mesta

Za zobrazenie mesta na grafických listoch boli zodpovední nielen kresliari alebo rytci, ale aj objednávatelia a v neposlednom rade aj diváci, pre ktorých bol obraz mesta určený. Na každej takejto rytine bolo mesto inscenované s určitým cieľom a selektívne vybrané lokality boli graficky zvýrazňované, dávané do popredia. Po najstarších pohľadoch v 17. storočí sa mesto v spodobeniach začalo postupne prepájať so svojím okolím a v 18. storočí sa presadzoval realistický spôsob zobrazovania. Čo však neznamená „fotografickú“ realitu, skôr sa do popredia dostávajú kostolné veže, prominentné stavby, rieky, kopce – realite blízke vyobrazenie budov spojené s akýmsi hierarchickým zachytením skutočnosti v baroku.

Pre „verný a pravý obraz“ miest bolo prelomové obdobie okolo roku 1800 – dnes vidíme jasný posun vo vnímaní krajiny v tomto období. V dvadsiatych rokoch 19. storočia sa stratila silueta a plochosť 18. storočia a nahradila ich atmosféra, pocit z krajiny, romantizmus. V prvej polovici 19. storočia – v období „zlatého“ veku mestskej veduty – začala pribúdať zeleň; stromy či iné prírodné prvky sa dostávali do popredia a vôbec neprekážalo, že zakrývajú aj podstatnú časť architektúry. 

Neskôr vtrhla do miest priemyselná revolúcia, ktorá prinášala nové prvky, ako boli parníky, železnice či továrenské komíny. V 19. storočí prevládali aj „nové techniky“, napríklad litografia, tlač z plochy, ktorá dokázala pokryť farbou v jemných odtieňoch celú plochu papiera. Podobne nastúpil aj oceľoryt – technika, pri ktorej oceľ nahradila meď. Tieto tlače zaplavili celý trh s grafickými dielami. A odtiaľ to už bol iba krôčik k prelomovému vynálezu fotografie. 

Podhradie a mestské hradby

Hlavným atribútom mesta bol odnepamäti hrad. Prešporok sa už ako stredoveké mesto skladal z dvoch základných častí: vnútorného mesta vymedzeného hradbami a vonkajšieho predmestia ohraničeného palisádami. Toto rozdelenie pretrvávalo až do 18. storočia, keď hrad s bezprostredným podhradím patril pod právomoc župana a samotné mesto s predmestiami spadalo pod jurisdikciu mestskej rady. Táto samostatnosť podhradia nie je na vyobrazeniach mesta vôbec viditeľná. Viditeľnou sa však na viac ako storočie stala nešťastná udalosť z 28. mája 1811, keď v priestoroch zimnej jazdiarne hradu vypukol požiar a premenil ho na ruinu. Požiar sa vtedy rozšíril aj do podhradia, no omnoho väčšie škody napáchal ďalší požiar samotného podradia, ktorý ho zachvátil v noci 17. mája 1913. Vtedy celkom vyhorela židovská štvrť mesta. Išlo o podobu mesta, ktorá sa dnes už nenávratne stratila.

Druhou hlavnou, tentokrát cirkevnou dominantou umiestnenou v samotných hradbách je Dóm sv. Martina. Dóm ako korunovačný chrám sa stal miestom korunovania desiatich uhorských kráľov, jednej kráľovnej a siedmich kráľovských manželiek. S asanáciou a prestavbou hradieb sa začalo po roku 1775. Podľa regulácií Márie Terézie vypracoval Franz Anton Hillebrandt pre mesto regulačný plán: veľká časť hradieb bola zbúraná alebo zastavaná, priekopy boli zasypané a mesto zjednotené s predmestiami. Vznikol tak priestor pre novú výstavbu a aj nové námety na zobrazenia. 

Do vnútra mesta

Hlavné námestie bolo pôvodne trhovým priestorom. Reprezentatívnejší charakter získalo až začiatkom 18. storočia výstavbou viacerých nových palácov. Záujem umelcov o tieto miesta môžeme pozorovať až okolo polovice 19. storočia, napríklad u rakúskeho grafika Rudolfa Alta, nemecko-francúzskeho grafika a maliara Franza Josefa Sandmanna, ale i u niekoľkých ďalších maliarov, pričom ich spoločným motívom bola snaha zachytiť autentický ruch na námestí. Pomerne skoro na nich nadviazali i miestni fotografi s paradoxne, vinou dlhšej expozície, vyľudnenými pohľadmi.

Reim okolo polovice 19. storočia zachytil vo viacerých pohľadoch aj obľúbený parkový priestor pred mestským divadlom nazývaný Promenade (dnes Hviezdoslavovo námestie). Premeny námestia v tesnej blízkosti divadla (Theaterplatz) vrátane budovy divadla, hotela alebo palácov po oboch stranách tiež dokumentujú viaceré grafické či fotografické diela.

Námestia v Prešporku bývali miestom stretávania rôznych spoločenských vrstiev pri rozličných príležitostiach. Najmä veľké priestranstvo za pôvodnými hradbami pred kostolom milosrdných bratov bolo podľa svedectva prác rakúskeho maliara a grafika Eduarda Gurka či uhorského grafika a maliara Jánosa Berkena miestom slávnostných zhromaždení a prehliadok. Inokedy, podľa fotografií Károlya Körpera či Aloisa Kraussa, zase miestom tradičného trhového obchodu s chlebom či uhlím. Trhy sa podľa snímky z okna Kozicsovho posledného ateliéru príležitostne konali i na Promenáde, ktorá bola tiež obľúbeným miestom pre prezentáciu aktuálnej módy.

Cesty z mesta

Od zbúrania stredovekých hradieb v roku 1775 sa mesto Prešporok postupne rozširovalo najmä na západ a sever. S pribúdajúcim mestským obyvateľstvom vznikali postupne nové ulice, ale aj nemocnice alebo opatrovne, ktoré sa podobne ako iné významné stavby v meste stali tiež zaujímavou témou pre grafikov. Zobrazil ich už viackrát spomínaný Johann Vincenz Reim, ako aj prešporský umelec Ján Ehrlinger. Neskôr, v priebehu 19. storočia, mapu mesta doplnili aj samostatné budovy pre služby, teda telegrafný úrad, pošta alebo nové typy priemyselných objektov, ako bola mestská plynáreň či viaceré továrne. Tieto symboly pokroku boli zaujímavejšie pre miestnych fotografov, ktorí ich zachytávali skôr s dokumentaristickým zámerom.

V meste sa v priebehu 19. storočia zintenzívnila i doprava. Popri riečnej plavbe začala od 40. rokov fungovať aj konská železnica smerom na Sv. Jur a Trnavu, a zakrátko i prvé úseky parnej železnice smerom na Viedeň. Rôzne stavby súvisiace so železnicou (stanice, tunely, mosty) sa ako znaky modernej doby objavili okolo polovice storočia v grafických prácach umelcov nemeckého pôvodu Ludwiga Rohbocka, Franza Hablitscheka a ďalších. Od 60. rokov výstavbu železničnej infraštruktúry zachytil vo fotografiách s podobnou kompozíciou Ede Kozics a neskôr najmä Károly Körper.

Kurátorky: Lucia Almášiová, Patrícia Ballx

Reštaurovanie diel, odborná spolupráca: Boris Kvasnica  | Grafický dizajn: Eva Šimovičová  | Paspartovanie a rámovanie diel: Kristína Mišechová  | Jazyková úprava: Miroslava Kuracinová Valová  | Produkcia a inštalácia výstavy: Anna Sopková, Kristína Mišechová