Vernisáž výstavy Hlinený úsmev Márie Banášovej

Do 4. 11. 2022 bude ve Slovenském domě, Soukenická 3, Praha 1,  přístupná velmi zajímavá a zábavná výstava Hlinený úsmev Márie Banášovej.

Mária Banášová a jej hlinený úsmev

Narodená:
11. 3. 1952, Podolínec, Slovensko

Štúdium:
1968 – 1972 Stredná škola umeleckého priemyslu (Teodor Lugs), Bratislava
1985 – 1986 Výtvarná Akadémia Berlin (Hertzel)

Sympóziá a stáže:
Jürgen Karnopp, Berlin, DDR 1985 – 1988
Gerhild Tschachler – Nagy + Michael Flynn, Moosburg, Rakúsko 1991
Gustav Weiss, Zell an der Pram, Rakúsko 1993
Lučenec, Novohradská Galéria, Slovensko 1993

Ocenenie:
Zlatý gunár – Kremnické gagy 2008

Text Márie Horváthové o autorce:

Mária Banášová vstúpila na slovenskú výtvarnú scénu koncom osemdesiatych rokov a hneď jej prvá bratislavská výstava bola príjemným prekvapením. Svojich divákov oslovila kolekciou neobyčajných keramických plastík, v ktorých sa snúbila fantázia ženy s humorom na tie časy neobvyklým a nečakaným. Boli to svieže kompozície, torzá postáv i celé gúry, ktoré prinášali úsmevný pohľad na život, nečakané situácie, ale aj najvnútornejší citový svet bežného človeka.

Úžasný zážitok z bezprostredného stretnutia so svojimi priaznivcami i divákmi si Mária Banášova v priebehu nasledujúceho desaťročia viackrát zopakovala na autorských výstavách na Slovensku, ale najmä v zahraničí, v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, Bulharsku i Rumunsku. Väčšina jej diel opustila ateliér a našla svojich obdivovateľov. Ale ona sama sa ako umelkyňa nečakane a na dlhší čas odmlčala.

Neznamená to však, že to bol čas premárnený. Práve naopak. Jej najnovšie diela, ktoré v priebehu posledných troch – štyroch rokov zaplnili police ateliéru v priestoroch bývalej chýrnej čajovne v rodinnom dome v bratislavskom Líščom údolí prekvapujú svojou celistvosťou a vyrovnanosťou, aktualizáciou pôvodných postupov, ale najmä bezprostrednosťou a spontánnosťou. Jej tvorba dozrela, keramické plastiky dostali komornejšie formáty, objemy zhutneli a povestný „banášovský“ humor nadobudol nové dimenzie.

Mária Banášová, tak ako predtým, pracuje výlučne s hlinou. Modeluje ju, decentne a striedmo glazuje, a po prvom vypálení v detailoch často dotvára jemnou maľbou či zlatením. Výsledkom je kamenina. Robustná a zemitá, evokujúca návraty k počiatkom veľkých civilizácií, ku stredomorským kultúram, ale i k dielam velikánov európskej moderny.

Základným prvkom tvorby Márie Banášovej okrem jemnej irónie a humoru je predovšetkým dejovosť. Úžasná schopnosť vo výrečných gestách, pózach, náznakoch a symboloch vyrozprávať príbeh, ktorý má zväčša nadčasovú platnosť. Možno aj preto sa autorka s prenikavým intelektuálnym prehľadom často obracia k antike, k večným pravdám veľkých lozofov a mytologickým odkazom a symbolom, aby ich potom prostredníctvom nových situácií, gest a mimiky postavila do súvislostí dnešného sveta.

Mnohí jej „hrdinovia“ boli postavení na piedestál, iní naň po chrbtoch druhých proste vyliezli a aj zdanlivá rýdzosť zlata na korunke, či na vavrínovom venci môže byť iba pozlátkou, ukrývajúcou nelichotivú a odvrátenú tvár. Humor Márie Banášovej je zväčša úsmevný, je však aj jemne ironický a predovšetkým adresný. Je ukrytý v pózach i gestách ale aj vo výstižných názvoch. K niektorým z nich sa autorka s obľubou vracia a modeluje rôzne varianty toho istého príbehu.

Jednou z východiskových inšpirácií, ktorú stretávame v celej jej tvorbe je okrem často variovaného príbehu „muž na krku“ i postava klauna. Elegantného, ligránskeho a šarmantného, smutného i nostalgického, ťarbavého i bezradného. Klaunovská čiapka je raz symbolom bezstarostnosti, inokedy pretvárky, či beznádeje a je úplne jedno či ju má nasadenú muž, či žena.

Výrazným prvkom v autorkinej najnovšej tvorbe sa stáva písmo, ktoré má nielen kaligrafickú, ale najmä výpovednú hodnotu. Vo forme citácií ho nachádzame na piedestáloch i sokloch, bránach i oblúkoch a je nositeľom posolstva a akýmsi sprievodcom históriou ľudstva.

Neodmysliteľnú súčasť Banášovej keramickej tvorby predstavujú úžitkovo-dekoratívne predmety, najmä misy, vázy, fľašky, ktorých nekonvenčné robustné tvary a decentnú farebnosť oživujú plastické fragmenty postáv, či rastlinný motív prevedený precíznou kresbou. Sú dopovedaním príbehu o hline a o jej umeleckých premenách na objemy a tvary, ktoré sú schopné vniesť do sveta súčasného človeka úsmevnú hravosť, ale i čoraz vzácnejšiu úprimnosť a ľudskosť.

Mária Horváthová, 2016