Vernisáž Ondřej Basjuk: Unreal Ruin

Svetelne podexponované monochromatické svety sa vynárajú z neznámych prostredí. Pohyb v nich je minimálny, dych zadržaný, čas stojí. Zvuk je pravdepodobne vypnutý alebo nikto nerozpráva. Ocitáme sa v časovo-priestorovom vákuu ukotvenom pravouhlým súradnicovým systémom, v ktorom si súčasnosť podáva ruku s budúcnosťou a dáva si high-five s minulosťou. Letmý pohľad naznačuje čiernobiele, oku lahodiace a romantizujúce maliarske kompozície, ktorých rigidnú farebnosť rozbíjajú ultramarínové akcenty. Pohľad sa zaostruje, logika sa pomaly vytráca a ilúziu života nahrádza úzkostný a stiesňujúci pocit zakonzervovanej scenérie. Hranica medzi skutočnosťou a fikciou je polopriepustná a virtuálna realita sebavedomo preteká do fyzického sveta.

V súčasnej tvorbe českého vizuálneho umelca Ondřeja Basjuka (1983, Domažlice) sledujeme príklon k maľbe s presahmi do objektov a priestorových inštalácií výrazne poznačených maliarskou skúsenosťou. Basjuk vytvára surreálne kompozície pozliepané z apropriovaných motívov z histórie a dejín umenia, ikonografie a rozmanitých kultúrnych odkazov, ktoré kombinuje s výňatkami z vlastného vnútorného sveta a príbehov z najbližšieho okolia. Vedome pracuje s princípmi vymazávania, prekrývania, deštrukcie a rekonštrukcie a prepája ich v pomyselných vizuálnych koláží.

Zvyšky architektonických prvkov, interiérov či nespútanej prírody zobrazuje v netypických krajinomaľbách ovplyvnených estetikou digitálnej kultúry. Obrazom dominujú silné vizuálne motívy – organické horniny, jaskyne, skaly či ruiny, betónové zostatky a surové materiály. Symbolika konca sveta, večnosti času a vrstiev historických nánosov sa prepája s maliarskymi štúdiami materiálov a štruktúr. Figúry zo svojich kompozícií nevynecháva, kladie ich však do vedľajších plánov a zobrazuje v zmenšených mierkach, akoby boli len bábkami autorom vytvoreného sveta. Priame pôsobenie človeka komunikuje hlavne cez dôsledky jeho ekonomických, spoločenských, kolonizačných a politických hier.

Výstavný projekt Unreal Ruin (2022) vytvorený pre priestor Karpuchina Gallery predstavuje výber z Basjukovej súčasnej maliarskej tvorby, ktorú dopĺňajú priestorové objekty a drobné diorámy ďalej rozvíjajúce atmosféru a naratívy aktuálnej série. Ambivalentný charakter diel, ktorý je výsledkom kombinácie jasne odčítateľných výjavov a nelogických surrealistických twistov, tvorca rozvíja prostredníctvom signifikantných motívov ruín a zrúcanín. Tie sú zachované na pomyselných ostrovoch levitujúcich v postapokalyptickej vízii, ktorá je ovplyvnená estetikou užívateľských prostredí počítačových hier či softvérov na 3D modelovanie.

Basjuka prirodzene zaujímajú otázky o konci sveta, ľudského bytia a toho, čo po nás zostane. Vyobrazované pozostatky ľudstva obrastené divokou prírodou pripomínajú návrat romantizmu, na ktorý nazeráme cez čiernobiely filter súčasnej digitálnej kultúry. Ilúzia skutočných krajín sa mení na vymodelované zátišia postavené pred geometrické vzory súradnicových systémov, ktoré ovplyvnili aj formálnu aktualizáciu tvarov plátien. (Ne)skutočné svety vytvára repetíciou abstraktných foriem, ktoré kontrastujú s iluzívnymi maliarskymi objemami či geometrickými vzormi využívanými na budovanie priestorovej ilúzie a perspektívnych skratiek.

Vzhľadom na súčasné vojnové konflikty možno motívy spustošených krajín, vrakov áut či helikoptér, opustených ruín či opadaných omietok spolu s ponurým koloritom a vyľudnenými priestormi čítať oveľa citlivejšie a sugestívnejšie. Basjuk si je, prirodzene, vedomý súčasnej politickej situácie, svoju pozornosť však obracia na iné témy. Oveľa bližšie ako ku kritizovaniu politicko-spoločenských vzťahov má k žánrom ako sú antiutópia, sci-fi či špekulatívna fikcia. Pozornejšiemu oku takisto neujde výrazná nálož irónie, ktorú autor kamufluje estetickou stránkou malieb a nenápadných vizuálnych glitchov. Ruiny v Basjukovej tvorbe tak nesymbolizujú iba čas, konflikty či zánik civilizácie. Architektonické pozostatky konvertujú na obrazotvorné objekty, stávajú sa optickými klamami a v štýle internetového fenoménu Faces in Places antropomorfizujú a taktiež preberajú formu absurdnej typografie. Spomenuté princípy autor rozvíja aj v nových diorámach, ktoré akcelerujú zahmlievanie hranice medzi skutočnosťou a fikciou.

Ondřej Basjuk (1983, Domažlice) žije a pracuje v Prahe. V rokoch 2006 – 2012 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe v Ateliéri grafiky II pod vedením profesora Vladimíra Kokoliu. V rokoch 2002 – 2007 študoval na Západočeskej univerzite v Plzni, kde postupne prešiel štúdiom dizajnu knižnej kultúry a mediálnej a didaktickej ilustrácie. V roku 2013 vyhral 2. miesto Ceny kritiky za mladú maľbu. Samostatne vystavoval v galériách ako Galerie Klatovy / Klenová: Galerie U Bílého jednorožce, Galerie U Betlémské kaple, Praha, Galerie Petr Novotný, Praha, Fait Gallery Preview, Brno, Galerie 35M2, Praha a i. V roku 2021 bolo jeho dielo Lapis predané v aukcii Sothebyʼs 20th Century Art: A Different Perspective 2021.