Vernisáž Od Jonáša po Husárika – Kovačické insitní umění

Zhruba do 4.9.2015 bude ve Slovenském domě, Soukenická 3, Praha 1, přístupná zajímavá výstava Od Jonáša po Husárika – Kovačické insitní umění.

Minulosť Kovačice a vznik insitného umenia

V rámci sťahovania slovenských osadníkov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí – po porážke Turkov na týchto priestoroch – bol kolonizovaný aj Banát, ako posledná oblasť dnešnej Vojvodiny.¹
Najľudnatejšia slovenská osada v vojvodinskom Banáte, Kovačica, dostala prvých osadníkov z rôznych osád Peštianskej, Nitrianskej a najmä Novohradskej stolice, ale ich cesta nebola priama a najčastejšie viedla cez Slovenský Bardáň a Ečku.
Historickým dátumom pre Kovačicu sa stal 15. máj 1802, keď farár Ján Basilídes spolu s richtárom Ďurom Sokolom, kurátorom Jánom Selským ml. a predstavenstvom obce požiadal panovníka Františka L, aby im prepustil pustatinu Kovačicu na vojenskej hranici.

Prísľub dostali ihneď a cisárskym prípisom z 12. januára 1803 bolo im to i písomne potvrdené.²

Už 1. júla 1802 sa tu narodila prvá Kovačičanka Mária Žolnajová, dcéra Jána a Alžbety rod. Sukupovej. Čoskoro, 23. júla 1802, narodil sa i prvý Kovačičan Ján Nosáľ, syn Jána a Alžbety rod. Menšíkovej. Nový život sa začal rodiť v Kovačici, do ktorej Slováci prišli za lepším životom. A život na vojenskej hranici im to aj umožňoval.
Tu boli desať rokov oslobodení od daní a dostali i nadostač pôdy – spolu vyše 3424 jutár oráčiny, vyše 1436 jutár lúk, vyše 77 jutár záhrad a 172 jutár viníc. Neskorší prisťahovalci už pôdu nedostali, iba pozemok pre dom.

Kovačičania ako hraničiari boli rozdelení na slúžiacich, čiže služby schopných a služby neschopných. Muži od 18 do 50 rokov boli považovaní ako schopní boja a od 50 do 60 rokov len domácej služby. V nedeľu a vo sviatok mali cvičenia a počas zimných mesiacov od roku 1812 každý mesiac cvičili po 4 dni a mali aj jarné a jesenné cvičenia.

Vojenská správa rozhodovala o všetkých otázkach života, čo malo tak pozitívne, ako i negatívne následky. Rodinný život bol organizovaný vo velkorodine – zádruge a aj prideľovanie pozemkov záviselo od počtu mužov schopných vojenskej služby. Vojenské vrchnosti prihliadali na celkovú disciplínu v osade a tiež aj na budovanie školstva. Roku 1802 Kovačičania si vystavali novú školu, o tri roky nato sa dali na stavbu kostola, ktorý neskôr zamenili novým, posväteným 19. októbra 1828.
Polovicou 19. storočia sa v Kovačici začali vyskytovať i prví remeselníci a otvárajú sa i prvé obchody.

Osada a život v nej sa i napriek výčinom cholery (1836, 1849) neustále rozmáhali. Vojenská hranica bola zrušená roku 1872.

Roku 1808, teda čoskoro po založení, žilo v Kovačici 1000 Slovákov. Roku 1836 Kovačica už mala 2160 a na prelome storočí roku 1900 až 4541 obyvateľov. Kovačica i v priebehu 20. storočia ľudnatela a postupne sa zväčšovala. Roku 1948 mala 6359 obyvateľov a pri poslednom súpise roku 1991 bolo až 7425 Kovačičanov.

Kovačica je teda v súčasnosti mestečkom s vyvinutou infraštruktúrou, hospodárstvom a vyspelým divadelným, hudobno-folklórnym a najmä výtvarným životom, ktorému môže vďačiť i na čoraz čulejšom vývine turistiky a na dobrej povesti osady doma a vo svete. No i napriek tomu Kovačica si zachovala dominantný poľnohospodársky ráz, ktorý neprekazil ani vysoký počet vysokoškolákov v osade. Totiž roku 1990 celkový počet vysokoškolákov bol 294 osôb.6

V 19. storočí Kovačica mala iba štyroch vysokoškolákov, a to iba synov kovačických farárov a učiteľov. V 20. storočí, po rok 1918 vysokú školu absolvovali ešte siedmi Kovačičania, tiež synovia učiteľov, ale i jeden syn murára. Situácia sa podstatne nezmenila ani medzi dvoma vojnami, keď vysokú školu ukončili ôsmi Kovačičania.7

Po druhej svetovej vojne stav sa začína zlepšovať a tak v rokoch 1946-1960 absolvovalo štúdiá 27 študentov.
V nasledovnom období – korešpondujúcom s prienikom kovačických maliarov do sveta – v rokoch 1961-1975 počet Kovačičanov vysokoškolákov v porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa bezmála strojnásobil, študovalo 75 osôb.
V poslednom období celkový počet vysokoškolákov stúpol na 173.8 Pozoruhodná okolnosť je, že sa insitné umenie v Kovačici začína rozširovať medzi poľnohospodármi a remeselníkmi akurát v období zvyšovania záujmu o štúdium na vyšších a vysokých školách a svoju úplnú afirmáciu v svetových meradlách dožíva práve v období (1961-1975), keď sa počet vysokoškolákov v Kovačici takmer strojnásobil.

Uvedená paralela medzi výtvarnou tvorbou kovačických roľníkov a školením kovačických študentov na vysokých školách má hlbší sociálny základ. V povojnovom období a najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch tradičný spôsob života tak v Kovačici, ako i v iných vojvodinských osadách, sa začal drasticky meniť a modernizovať.
Kovačica sa začala i architektonicky rozrastať. Už v päťdesiatych rokoch bol vystavaný nový Obecný dom (roku 1952 k 150. výročiu dosťahovania), velké obilné sklady pri železničnej stanici, Hasičský dom a v ďalšom desaťročí nová budova základnej školy (1962) a budovy protituberkolózneho dispenzáru, domu zdravia, gymnázia, hotela a obchodného domu. V osade vyasfaltovali 11 km ciest, vybetónovali 17 km chodníkov a v roku 1975 Kovačica dostala i vodovod v dĺžke 55 km. Konské záprahy vystriedali traktory a kombajny a nové elektrické prístroje zavítali do domácností (chladničky, sporáky, televízory…)
Rýchlo a zdanlivo nebadane Kovačica zmenila svoj výzor a Kovačičania tiež. Tradičné práce v poli dostali novú podobu a zmenilo sa čosi v duši pracovitých Kovačičanov a v ich cítení. Postupne začali zanikať i folklórne a etnografické osobitosti každodenného života Kovačičanov…
Či práve v tej a takej skutočnosti neleží odpoveď na otázku prečo má kovačické insitné umenie rurálny, folklórny ráz?!
Martin Paluska Svadobcania

O bdobie organizovaného pôsobenia kovačických maliarov sa kryje s obdobím prvých náznakov a začiatkov premeny tradičného života Kovačice, ktorý sa po 150. rokoch začal pomerne rýchlo meniť a nadobúdať novú podobu.

Je to teda obdobie vzniku prvej dedinskej galérie v Juhoslávii – Galérie sedliakov-maliarov. Prví maliari v Kovačici začali však maľovať zo záľuby a hlavne kopírovali exotické výjavy z pohľadníc a fotografií (zámky, gondoly, levy…) nezaťažení poznatkami o maliarskom umení a remesle. K plátnu pristupovali zo záľuby a “čistého srdca”, ako to niekto poznamenal.
Neskôr sa však zbavili kopírovania a začali maľovať život a prácu v svojej osade. Tvrdý roľnícky život, ľudové zvyky a obyčaje sa začali zo skutočnosti sťahovať do imaginácie a na maliarske plátno.

Jan Sokol Kruh Zivota

Konkrétne podľa početných prameňov začalo sa to v Kovačici koncom tridsiatych rokov. Presnejšie, roku 1939 si nad šachovnicou strojársky zámočník Martin Paluška a sedliak Ján Sokol navzájom prezradili svoju lásku k maliarstvu a začali občas maľovať aj spolu. Neskôr, počas vojny sa im pripojil i Michal Bíreš a po vojne sa zoznamujú ešte s jedným milovníkom umenia – družstevným úradníkom Vladimírom Bobošom, ktorý ich zasväcoval do maliarskeho remesla. Roku 1950 Martin Paluška a Ján Sokol už prvýkrát aj vystavovali po jednom obraze na výstave výtvarných amatérov Vojvodiny v Novom Sade a Subotici.10

Po tejto skúsenosti čoskoro s Vladimírom Bobošom, ako predsedom, zakladajú v rámci Kultúrno-osvetového spolku Pokrok vý-tvarnú-maliarsku odbočku. Do činnosti odbočky sa ihneď zapojujú – neskôr dvaja najlepší maliari kovačic-kej insity – Martin Jonáš a Ján Kňazovic.

Vladimir Bobos Slovenska Mladucha

Roku 1952 dvanásti kovačickí maliari po prvýkrát vystavovali spoločne pri príležitosti zaznamenávania 150. výročia založenia Kovačice. Výstava sa odvtedy usporadúva každoročne a stala sa tradičnou. Dostala meno Kovačický október a uskutočňuje sa s vernisážou v prvý októbrový víkend.
Prekonať prvú kopírovaciu fázu a pocítiť potrebu po vlastnom a originálnom výtvarnom prejave kovačickým maliarom pomohol najmä akademický maliar z Pančeva Stojan Trumič, ktorý začal častejšie navštevovať Kovačicu a jej maliarov upozorňovať na hodnoty slovenského ľudového umenia a pôvodného maliarstva. Totiž v minulosti Kovačice nebolo dovtedy maliarov a umelcov, ktorí by svojím vzorom podnecovali iných k tvorbe.
Okrem srbského maliara Konštantína Danila v 19. storočí, ktorý pre kovačický evanjelický a. v. chrám roku 1845 namaľoval oltárny obraz, iní maliari sa tu neobjavovali.

Michal Bires

To znamená, že kovačické insitné umenie a vôbec záujem o výtvarné umenie v Kovačici vyplynuli priamo z ľudovej umeleckej tvorivosti a potreby Kovačičanov ozdobovať si svoje príbytky, nábytok, obleky a náčinie. Z ľudového umenia priamo vyplývala potreba kovačických sedliakov a remeselníkov za maľovaním a výtvarným prejavom.

Keď sa však Kovačica stala osadou výtvarného umenia, to podnietilo niekoľkých mladých talentovaných Kovačičanov školiť sa na výtvarných akadémiách. Totiž menej je známa skutočnosť, že z Kovačice – metropoly insity – pochádzajú až štyria akademicky školení výtvarníci, z ktorých však ani jeden v súčasnosti nepôsobí v rodisku alebo rodisku svojich rodičov: Tichomír Bíreš žije v Ríme, kde sa aj školil; Martin Kizúr sa roku 1991 vysťahoval do Austrálie; Ingríd Cicková, ktorej otec je Kovačičan, žije v Grécku a Vanesa Hardiová pôsobí na Slovensku a v Rakúsku.

Martin Jonas Moja Dedina

Prví v Kovačici svoje originálne obrazy vystavili Martin Jonáš a Ján Sokol.

Traduje sa, že to boli Jonášova Žatva v Banáte a Sokolovo Zdobenie nevesty.11
Na ďalších výstavách v prvej polovici päťdesiatych rokov čoraz viac prevahu dostáva originálna tvorba. Záujem o maliarstvo vyústil otvorením 15. mája 1955 prvej dedinskej galérie v Juhoslávii – Galérie ľudových maliarov v Družstevnom dome. Spolok kovačických maliarov mal v tom období 30 členov. Na výstave sa predstavili 14 členovia a spolu vystavili 48 prác. Veľkú väčšinu z nich tvorili olejomaľby. Keď sa kovačickí maliari roku 1957 dostali i na prestížnu výstavu Naivni umetnici Jugoslavije, ktorú usporiadal vynikajúci juhoslovanský znalec insity Oto Bihalji-Merin v Belehrade, Záhrebe, Ľubľane a Skopji, cesta pre všetky významné juhoslovanské a svetové výstavy im bola otvorená.

Jan Knazovic

Kovačičania si však začali podmaňovať svetovú verejnosť najmä po výstave Naivni slikari Jugoslavije, usporiadanej v Londýne roku 1961. Vystavovali tam až deviati. Potom už nasledovali Viedeň, Budapešť, Paríž, Moskva, Rím, Leningrad, Sao Paulo…
Kovačickí maliari meno svojej osady rozchýrili na všetkých svetadieloch a aj doma v Kovačici ich začali navštevovať vzácni hostia: Francois Mitterand, Jarald Ford, španielsky kráľ Juan Garlos, hudobník Mstislav Rostropovich, skupina The Rolling Stones, futbalista Pele, kozmonauti z chýrečnej posádky Apolla, herci Alain Delon, Franco Nero, Ursula Andressová…

Kovačica sa stala jedinečným umeleckým fenoménom v takom rozsahu že vplývala aj na zrod insitných maliarov v okolitých osadách, ako je napríklad Uzdín, obývaný prevažne Rumunmi, kde si ženy založili svoju maliarsku skupinu roku 1961, ale tiež aj na neďalekú slovenskú osadu Padinu, ktorá má tiež v súčasnosti vynikajúcich insitných maliarov. Mnohí z nich sú členmi Galérie insitného umenia v Kovačici.
Kovačická galéria ináč prvých členov z Padiny prijala roku 1971 (Michal Povolný a Ján Husárik). Pre činnosť kovačických insitných maliarov-okrem začiatkov organizovaného fungovania – dôležitý je i rok 1958, keď v Kovačici začal s prácou Dom kultúry, ktorý ich prijal pod svoju strechu a v rámci ktorého pôsobia aj v súčasnosti.

Pavel Hrk Autoportret
Ďalší významný rok bol 1989, keď v Kovačici bola otvorená nová adaptovaná budova – Galéria insitného umenia, v ktorej aj v súčasnosti kovačickí maliari predstavujú svoju tvorbu milovníkom insitného umenia buď usporadúvaním samostatných umeleckých prezentácií, alebo na spoločných výstavách, najmä na salóne kovačickej insity Kovačickom októbri.
Roku 1989 nový stánok kovačických maliarov bol otvorený výstavou Naiva i národná umetnost nesvrstanih zemalja (Insita a ľudové umenie nezúčastnených krajín).
Svetoví insitní a ľudoví umelci so svojimi maľbami prišli do Kovačice z Indonézie, Cypru, Kolumbie, Kuby, Uruguaja, Tuniska a Venezuely. Kovačica ešte raz potvrdila, že je skutočne svetovou metropolou insity.
Každoročnou prehliadkou kovačickej insitnej maliarskej tvorby je už takmer pol storočia Kovačický október. Zo 60 maliarov, ktorí vystavovali svoje práce na tejto ústrednej manifestácii, boli i takí, ktorí v rámci tzv. Kovačickej školy insity zohrali iba epizódu a hodne je i tých, ktorí zotrvali.

Z päťdesiatych rokov treba si spomenúť predovšetkým na zakladateľskú generáciu maliarov:
Martina Palušku (1913-1984),
Jána Sokola (1909-1982),
Michala Bíreša (1912-1981),
Vladimíra Boboša (1906-1978),
Martina Jonáša (1924-1996),
Jána Kňazovica (1925-1985)

a neskôr i na
Pavla Hrká (1922- 1996),
Jána Strakúšeka (1926),
Jána Veňarského (1928-1985)

a prvú kovačickú maliarku, ktorá zotrvala v tvorbe až po súčasnosť –
Alžbetu Čížikovú (1936).

Od roku 1957 na Kovačickom októbri vystavuje i
Katarína Karlečíková (1937).

V roku 1960 začali vystavovať aj dvaja tiež významní maliari Ondrej Veňarský (1930) a Ján Garaj (1930).
Roku 1964 na Kovačickom októbri začala vystavovať i svetoznáma maliarka Zuzana Chalupová (1925-2001) potom nasledovali – z tých, ktorí zotrvali po súčasnosť – Eva Husáriková (1942) a prví maliari z Padiny Ján Husárik (1942) a Michal Povolný (1935).

Nezadlho ich nasledoval Ondrej Pilch (1938-1992) a maliari dávajúci základný tón súčasnej insitnej tvorbe v Kovačici a v Padine:
Pavel Hajko (1952),
Ján Bačúr (1937),
Martin Markov (1954),
Zuzana Vereská (1955),
Ján Glózik (1957)

a ďalší.
Jan Strakusek

Členmi Galérie insitného umenia v Kovačici – okrem maliarov z Padiny – stali sa i maliari z iných prostredí mimo Kovačice:
Ferencz Pataki zo Zreňanina,
Desa Petrov-Morar z Pančeva,
Rozália Markova z Aradáča a
Drago Terzič z Opova.

Kovačickí insitní maliari namaľovali na desiatky tisíc obrazov. Najbohatšiu zbierku kovačického insitného umenia vlastní prirodzene práve Dom kultúry 3. októbra, respektíve Galéria insitného umenia z Kovačice.
Na tisíce obrazov je roztrúsených po Juhoslávii a možno ešte väčší počet po celom svete. Tento fenomén, charakteristický najmä pre 20. storočie, zaradil Kovačicu medzi najväčšie strediská insity v Juhoslávii a možno i vo svete.
Jan Venarsky

Pôvodne rurálny a folklórny maliarsky prejav členov “Kovačickej školy insity” je vlastne laická výtvarná tvorba neškolených umelcov. Ich čistý, úprimný a autentický výtvarný prejav podmienený dedinským prostredím a slovenskou ľudovou tradíciou predsa len v priebehu polstoročného trvania mení svoju tvár.

Od Paluškových a Sokolových maliarskych pokusov po súčasnosť, teda po maľby Jána Glózika, Pavla Hajku, Martina Markova, Zuzany Vereskej, Pavla Cicku a ďalších maliarov mladšej generácie zmenil svoj pôvodný, naivný výzor.
Od plošne predstaveného priestoru bez tónového odstupňovania farieb a naivnej kompozície obrazu so strnulým stvárnením figúr súčasní kovačickí maliari odišli ďalej.

Alzbeta Cizikova

Vzhľadom na maliarsku tradíciu ich prostredia – hoci umelecky neškolení – intuitívne lepšie pociťujú znázornený priestor, poznajú efekty vzdušnej a lineárnej perspektívy a mnohí sú schopní pomocou valéru dosiahnuť ilúziu objemovosti na maliarskom plátne. Tá skutočnosť vyplýva z faktu, že súčasní maliari – i keď starší maliari poznajú iba ten pôvodný naivný prejav (Ján Garaj a Katarína Kožíková) – vyrastali a formovali sa už v urbánejších podmienkach života s bohatšou spoločenskou komunikáciou a s lepším základom vo výtvarnom školení na základných a stedných školách.
Táto postupná transformácia, prebiehajúca v súčasnosti, bude čoraz badateľnejšia a pochopiteľnejšia s odstupom času.
O kovačickom umeleckom fenoméne svedčí okrem samotných obrazov, výstavných katalógov a početných novinových článkov z domova, na Slovensku a z celého sveta i niekolko kníh, ktoré sa pokúšajú globálne ozrejmiť tento jav.

Katarina Karlecik

Prvá kniha o kovačickej insite vyšla roku 1962 v srbčine. Novinár Milivoje Mihailovič napísal knihu Seljaci slikari iz Kovačice (Sedliaci maliari z Kovačice) a vydal ju Dom kultúry v Kovačici.

Potom bolo treba počkať hodne času na ďalšiu knižnú publikáciu snažiacu sa zmapovať nekaždodenný jav.

Ďalšia kniha vyšla až roku 1996. Bol to dvojrečový zborník prác z medzinárodného sympózia uskutočneného v Kovačici 13. mája 1995 – Štyridsať rokov Galérie insitného umenia v Kovačici, ktorý vydali Dom kultúry 3. októbra v Kovačici a Kultúra z Báčskeho Petrovca.
Ďalšia kniha uvedeného rázu Maliari z Kovačice vyšla na Slovensku roku 1998 a vydali ju Neografia z Martina a Devín banka. Autorom knihy bol Ivan Melicherčík.
Okrem toho kovačickí maliari boli prítomní aj vo viacerých knižných vydaniach zaoberajúcich sa fenoménom insity v širších rámcoch.

Väčšina popredných kovačických maliarov si vydobyla miesto i v Encyklopédii naivného umenia sveta, ktorú zostavili za pomoci odborníkov z celého sveta Oto Bihalji-Merin a Nebojša- Bata Tomaševič.

Najpoprednejší predstavitelia kovačickej insity Martin Jonáš a Zuzana Chalupová sa dožili i velkých reprezentatívnych výtvarných monografií, predovšetkým vďaka Galérii Babka a martinskej Neografii.

Zuzana Chalupuva

Najnovšie vynikajúci slovenský znalec a zberateľ kovačickej insity Ivan Melicherčík vydal i malú výtvarnú monografiu o vynikajúcom a svojráznom predstaviteľovi kovačického insitného maliarstva Jánovi Kňazovicovi a tiež aj o poprednom predstaviteľovi súčasného kovačického maliarstva Pavlovi Hajkovi.
Kniha Svet kovačického insitného umenia sa snaží predstaviť predovšetkým súčasnú výtvarnú scénu insitnej tvorby a jednotlivých maliarov z Kovačice a neďalekej Padiny. Maliarov z iných prostredí organizačne napojených na činnosť kovačickej Galérie insitného umenia neprezentuje.

Michal Povolny

Zachytáva iba insitnú tvorbu maliarov v týchto dvoch prostrediach po päťdesiatich rokoch trvania tohoto umeleckého fenoménu a predovšetkým sa orientuje na tvorbu maliarov zoskupených pri Galérii insitného umenia v Kovačici.

Zároveň však predstavuje i tvorbu niekolkých mladších, ale dostatočne afirmovaných maliarov, ktorí sa možno v budúcnosti stanú jej členmi vzhľadom na úroveň ich tvorby a čulú výstavnú činnosť.

Martin Jonáš (1924-1996) je pravdepodobne najvýznamnejším a najväčším umelcom kovačickej insity, ktorý si vďaka svojej imaginácii vytvoril vlastnú výtvarnú poetiku a vlastný, ľahko rozpoznateľný výtvarný svet.

Ako umelcovi sa mu podarilo na jedinečný spôsob výtvarne artikulovať a umelecky podať podstatu bytia nášho sedliaka a jeho životnú, či až mystickú spätosť zo zemou. Kult zeme spočívajúci na jej plodnosti a kult práce slovenského dolnozemského sedliaka si získali vo výtvarnom diele Martina Jonáša umelecký monument.

Z druhej strany však, drobné hlavy a predimenzionované ruky a nohy ľudských figúr – ako aj každá expresív- na deformácia tvarov vo výtvarnom umení – môžu pôsobiť groteskne, čo Jonášovým umeleckým výjavom zabezpečilo možnosť veselej a vtipnej interpretácie.

Charakteristicky neúmerné veľké ruky a chodidlá sedliakov na Jonášových obrazoch sú výsledkom uplatnenia princípov zobrazenia príznačných pre archaickú, mýtickú senzibilitu a obrazotvornosť, podľa ktorej to, čo je významné, je zároveň i veľké.

Ide tu teda o kvalitatívny a nie kvantitatívny rozmer. Človek – stredobod Jonášových umeleckých záujmov – na jeho maľbách a kresbách je symbolom alebo archetypom pracovitého poľnohospodára.

Okrem tej podstatnej metafyzickej pravdy sedliakovho bytia, ktorú podáva vtipne a bez patetiky a na ktorej spočíva celkový odkaz výtvarného diela Martina Jonáša, v jeho autentickej ikonografii je zakódovaná, vlastne asociatívne prítomná erotická zložka a humorná, či anekdotická črta, ktorá sa u Jonáša – tak ako aj v našej ľudovej tradícii – neraz nadväzuje na erotické príbehy.

Tak kukuričný šúľok na jeho obrazoch môžeme chápať ako falusový symbol, znak démonov plodnosti. Tuje tiež aj tekvica ako symbol plodnosti a tehotnosti, teda ako ženský princíp. Ide tu vlastne o erotiku v zmysle najväčšej sily, ktorá umožnila svetu vzniknúť a obstáť.

Martin Jonáš tiež veľmi rád výtvarne meditoval o existenčných a kozmických danostiach vo forme symbolov, alebo výtvarných alegórií, kde sa na zobrazené treba vedieť dívať aj vnútorným okom.

Výtvarná poetika Martina Jonáša, hoci navonok veľmi jednoduchá, je v podstate veľmi navrstvená a veľmi hlboká v snahe výtvarne odhaliť, artikulovať a podať tie najväčšie a najhlbšie existenčné pravdy.