Vernisáž František Lipták: Hlavné mesto

Do 15. 11. 2024 je v galerii Slovenského Institutu, Hybernská 1, Praha 1, zdarma přístupná velmi zajímavá a krásná výstava Františka Liptáka: Hlavné mesto.

Úvodní text Slávky Liptákové k výstavě:

Šťastie antropocénu

František Lipták je na domácej výtvarnej scéne autorom s ľahko rozpoznateľným rukopisom. Typickou pre jeho tvorbu je naivistická poetika, ktorá však má čo povedať k svetu ľudí i k dianiu okolo nás. Ústrednou postavou, okolo ktorej sa točí a ku ktorej sa neustále vracia, je štylizovaná postava červenej bytosti, veľmi pripomínajúcej človeka. Situácie a výjavy, v ktorých sa ocitá, sú nám známe. Poznáme ich obyčajnosť, ošúchanosť, ale aj prívetivosť a domáckosť, s ktorými sa vieme identifikovať. Červená postava je metaforou nás samých, a ako taká je správou, z ktorej sa o sebe niečo dozvedáme. Výstava Hlavné mesto je však práve v tomto zmysle netypická, pretože červená postava v nej takmer chýba. Ak sa na obrazoch mihne, tak len okrajovo, ustupujúc do úzadia. A predsa si ju nemôžeme odmyslieť. Jej neprítomnosť je nápadná, upozorňuje na seba a pripomína sa tým, že dáva priestor čomusi inému. Čomu, zistíme hneď na prvý pohľad – domom, panelákom, mestám… Výkvetu ľudskej racionality. Červená postava ako metafora človeka je tu prítomná vo svojom výtvore.

Indíciu tejto diskrétnej prítomnosti nájdeme už v samotnom názve výstavy, ktorý môže odkazovať na hlavné mesto ako metropolu či územnosprávne centrum krajiny, ale tiež na mesto projektované našou hlavou, vyrastajúce z nej a predlžujúce architektúru mysle. To sa na Liptáka podobá, pristihovať metaforu v jej metaforickosti a navracať význam z prenesenej podoby k doslovnosti! Hlavné mesto ako mesto v našej hlave, mesto napojené na hlavu, a preto nesúce rovnakú povahu.

Aká je teda povaha tohto mesta? Je bujnejúca, kypiaca, rozrastajúca sa na všetky strany v chaotickom množení. Nerešpektuje zákony geometrie a každú chvíľu hrozí, že sa kolosálne zrúti ako Babylonská veža. Svojím tvarom pripomína divo sa rozvetvujúci kaktus, pomýlený akousi jedovatou prísadou v zemine. Svet ľudí, ona povestná kultúra, ktorá bola v protiklade k prírode vždy svetom skrotených síl, funkčných tvarov a artikulovaných významov, tu nadobúda podobu nekontrolovateľného rašenia, vlnobitia prírastkov. Ako o tom vypovedá obraz Mešťan, človek je týmto výtriskom vlastnej mysle obkolesený zo všetkých strán, či dokonca úplne vytesnený a ponechaný v úzkosti na periférii obsadeného sveta.

Situácia je o to beznádejnejšia, že ani príroda, vyznačujúca sa na Liptákových obrazoch sebe vlastnou harmóniou a tichým poriadkom vecí, neposkytuje ľudskej bytosti azyl. Pretože zdrojom chaosu je sám človek. To jeho prítomnosť rozvracia artikuláciu sveta a prináša zajakavosť omieľajúcu donekonečna to isté, ničiac tak akékoľvek vyhliadky zmyslu. On sám je ohniskom rozvratu, ktorému nedokáže uniknúť. Čosi sa pokazilo. Chaotické sily zahnané do temných kútov mysle sa podvratne napojili na korene racionality a podrobili si jej prácu.

Atropocén predsa len nebude najšťastnejším obdobím. Zostáva nám ešte vôbec nejaká nádej? Možno. Možno východisko spočíva v zmene mierky, ako nás o tom poúča efekt motýlích krídel a Liptákov diptych Motýlie krídla. Možno chaos nie je tak celom neusporiadaný, ako by sa nám mohlo zdať. Možno len potrebujeme trochu poodstúpiť, aby sme v ňom rozpoznali určité vzory či sekvencie. Červená postava sa tu mení na drobnú čiernu siluetu, akrobata, pútnika krajinou… Vidíme ho iba v obrysoch, z diaľky, zasadeného do susediacich príbehov a dejov. A v tomto oddialení znova rozpoznávame istú usporiadanosť. Čudnému krúteniu tela rozumieme ako akrobatickému číslu a v bezcieľnom hmýrení vidíme pohyb celého spoločenstva, ktorý prináleží širšiemu poriadku sveta. V sérii kresieb tušom sa obrysy domu menia na kaligrafický znak, ktorý opäť sľubuje čitateľnosť a zmysel.

Napokon, človeka predsa nemôžeme od sveta odčítať. Je jeho plodom, záhybom, je ním. Ľudský a prírodný svet sa nedajú od sebe oddeliť. Nie je žiadne dnu a vonku. Svet nie je alebo harmonický, alebo chaotický. Je oboje súčasne a záleží na našej perspektíve, ako sa nám javí. Liptákova Krajina slepcov nás však uisťuje, že aj to, čo sa z ľudského pohľadu zdá byť neartikulovaným hemžením, prináleží Inteligencii ďaleko presahujúcej tú ľudskú, a zároveň ju zakladajúcej. Pretože kto môže tvrdiť, že ono chaotické bujnenie v našich hlavách nie je súčasťou nejakého prezieravejšieho zámeru, na ktorý naša krátkozrakosť nedovidí? Krátkozrakosť antropocénu je zároveň jeho šťastím.

V Bratislave, 2.9.2024

František Lipták
sa narodil 24. 4. 1962. Vyštudoval Strednú umelecko­­priemyselnú školu v Košiciach, odbor grafika a Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor divadelná scénografia. Od roku 1986 pracoval takmer vo všetkých slovenských divadlách, ale aj v divadlách v Čechách a v Poľsku. Je zakladateľom nezávislej divadelnej spoločnosti Teatro Tatro. Za posledných 30 rokov vytvoril viac ako 100 inscenácií. Mnohé z nich boli ocenené na domácich aj zahraničných festivaloch. Od roku 1991 sa venuje aj filmu. Ako architekt a výtvarník spolupracoval na profilových slovenských filmoch deväťdesiatych rokov. S režisérom Martinom Šulíkom spolupracoval na filmoch Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis pictus, Zabíjačka, Krajinka, Slnečný Štát, Cigán, Tlmočník, Muž so
zajačími ušami. S režisérom Miroslavom Šindelkom na filme Vášnivý bozk. S Václavom Vorlíčkom na filme Vták Ohnivák a s Agnieszkou Holland na filmoch Tretí zázrak a Jánošík. Ďalej spolupracoval s Vladom Balcom na filme Dážď padá na naše duše, s Romanom Vávrom na filme Čert ví proč a s Darekom Jablonským na filme Haličské príbehy.

Za film Záhrada získal ocenenie Českej filmovej akadémie Český lev. V roku 2018 získal druhého Českého leva za animovaný film Lajka spolu s Aurelom Klimtom a Martinom Velíškom. V tom istom roku bol ocenený ASFK za prínos slovenskej kinematografií. S Dušanom Dušekom a Martinom Šulíkom spolupracoval na scenári k filmu Zabíjačka. Ako scénograf vytvoril niekoľko úspešných inscenácii v Poľsku: Gulliwer v Bialystoku a Toruni, Merlin v Teatr Narodowy vo Varšave, Figarova svatba a Robinson Crusoe v Teatr Lodz, Snehová kráľovná v Teatr Opole, Buratino – Varšava, Nasza klasa, Koziolek Matolek – Teatr na Woli vo Varšave. František Lipták sa venuje aj maľbe. Doteraz mal viac ako tridsať samostatných a mnoho kolektívnych výstav na Slovensku i v zahraničí. (Vancouver, Paríž, Reims, Voyanne, Berlín, Viedeň, Budapest, Zakopané, Warszawa, Krakow, Zlín, Praha).