Vernisáž Boris Németh: Slovakia I`m lovin it

Do 20. 12. 2023 je v galerii Slovenského Institutu, Hybernská 1, Praha 1, zdarma přístupná velmi zajímavá výstava Borise Németha: Slovakia I`m lovin it.

Výstava slovenského fotografa Borisa Németha v kurátorskej koncepcii Václava Maceka.

„Keby ste sa spýtali Borisa Németha, koľko kilometrov precestoval, aby mohlo vzniknúť dvadsať fotografií výstavy SLOVAKIA – IM LOVIN IT, odpoveďou by bolo, že určite viac ako 100 000 km. Nepochybne aj preto, že prvé fotografie k tomuto projektu vznikli ešte v nultých rokoch 21. storočia. Teda v časoch, keď sa Slovensko po predchádzajúcom historickom zlome vo svojich dejinách – po tom, čo sa v roku 1993 osamostatnilo od Česka – rozhodlo pre ďalší zásadný zvrat a v roku 2004 sa vzdalo časti svojej nezávislosti a vstúpilo do Európskej únie. Identita visela vo vzduchu. Akí sme? Kam patríme? O čo sa usilujeme?

V rokoch 2001 až 2005 päť autorov pripravilo každoročne jednu obrazovú správu o Slovensku. Už ich netrápilo, ako v 90-tych rokoch, objavovanie za komunizmu zakázaných tém – katolícke púte, Rómovia, etnické/názorové menšiny – ale sa skôr sústredili na hľadanie nových znakov, symbolov, rituálov post-komunistickej slovenskej spoločnosti. Vtedy sa najviac skloňovalo vedomie toho, že sme boli akoby na križovatke, už v kapitalizme, ale ešte s mnohými stopami po komunistickej minulosti. Až z toho sa sformoval čudesný takmer surrealistický mix u Martina Kollára, ktorý ho nachádzal nielen na Slovensku, ale v celej strednej/východnej post-komunistickej Európe.

Némethov názov cyklu SLOVAKIA – IM LOVIN IT akoby pokračoval v stopách ironického/sarkastického komentára k eufórii z kapitalistickej záplavy konzumného blahobytu po desaťročiach štátom nariadenej striedmosti či priam chudoby (v dobovom slangu sa tomu hovorilo „reálny socializmus“). Avšak to by sme pristali len na jednu vrstvu interpretácie, takú, ktorá síce tvorí jednu z tém fotografií, ale ich úplne nevystihuje.

Pre pochopenie autorových diel musíme ako kľúč zvoliť paradox. Keď Aurel Hrabušický píše o Borisovej metóde ako o ceste, ktorá hovorí „jasne a presvedčivo“, musíme zároveň dodať, že týmto spôsobom rozpráva o nejasnom, o neviditeľnom, o tajomnom. Prekonáva tým obmedzenia lokálne, je jedno, či sú jeho snímky z hlavného mesta Bratislavy alebo z takmer anonymnej dediny niekde na východnom Slovensku. Ale aj obmedzenia časové, pretože nehrá rolu, či je z konkrétneho volebného roku, v ktorom zvíťazila tá či oná politická strana a nie je podstatné, či sa práve dostavala alebo nie ďalšia jadrová elektráreň. V jeho obraze je identita ťažko uchopiteľná, je postavená na mozaike rozporov, ktoré spája jediné – vitalita.

Akoby sa za všetkým, čo Boris Németh objavuje na Slovensku, skrývalo presvedčenie, že koniec nikdy nepríde. Tento zostup do hlbín, aj keď s dobovými znakmi, pripomína čosi z mágie, je to kúzlenie, ktoré ťaží zo sily mnohoznačných vizuálnych obrazov. Németh stojí v opozícii k premene fotografie na jeden z občiansky angažovaných nástrojov premeny spoločnosti. Jeho diela nechcú zmeniť zákony v parlamente, ale sledujú meandre vnútorných pohybov jedinca či spoločnosti.

Keď sa pozrieme na fotografiu rozostavanej stavby na opustenom vidieku, tak nevieme, či je to príznak bankrotu ambiciózneho podnikateľa, ktorý nezvládol svoj business plán, alebo je to čudná rozprávková stavba, ktorú v noci zabývajú víly, škriatkovia, čarodejnice, či je to ready-made nejakého umelca, ktorý posúva hranice umenia (medzi úspešné nedávne projekty v súčasnom umení u nás patrila stavba drevenice na streche desaťposchodového sídliskového paneláku vo malom okresnom meste). Áno, je to aj surreálne, ale aj slobodné, pretože autor sa necháva niesť rozpormi namiesto toho, aby im určoval nejaký smer. Németh nemá jasnú odpoveď na to, aké je Slovensko, ale zato mu s radosťou nastavuje zázračné fotografické zrkadlo.

Némethova mágia pramení v tom, čo Le Clézio, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nazval darom počuť šumenie vlastnej krvi počas pokojnej noci. Je to aj zmyslové, ale aj univerzálne, prekračuje to všetky hranice – osobné, politické, národné. Na záver nemožno nespomenúť, že Németh je profesionálnym reportérom najvýznamnejšieho slovenského obrazového týždenníka. Jeho štýl nekladie dôraz na takmer laboratórnu kompozičnú precíznosť, je svojím spôsobom fotograf-výtržník, ktorý uprednostňuje zmysel pred dokonalosťou tvaru. Aj preto je jeho dielo tak fascinujúce, znepokojujúce a krásne zároveň.“

(Text: Václav Macek, kurátor)

Boris Németh (*1979) pôsobí od roku 2006 ako fotoreportér v časopise .týždeň. V roku 2011 dokončil doktorandské štúdium na VŠVU v Bratislave, kde dnes ako externý pedagóg vyučuje fotožurnalistiku. Vystavoval na Slovensku aj v zahraničí a jeho diela sú zastúpené v zbierkach rôznych kultúrnych inštitúcií, vrátane Slovenskej národnej galérie, Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave či Nadácie VÚB.

Václav Macek (*1952) je filmový historik a profesor na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde vedie Katedru filmových štúdií. Napísal množstvo odborných publikácií, v ktorých sa venuje predovšetkým slovenskej kinematografii a fotografickej tvorbe.