Vernisáž Albín Brunovský: Grafické dílo (1935 – 1997) a pocta Ivanu Panenkovi (1934 – 2013)

Do 19.7.2015 bude v Galerii Hollar, Smetanovo nábřeží 6, Praha 1, přístupná zajímavá výstava Albín Brunovský – grafické dílo / Pocta Ivanu Panenkovi, sběrateli umění a příteli grafiků.

Sdružení českých umělců grafiků Hollar chystá na letošní léto výstavu, kterou rozhodně stojí za to navštívit. Její titul zní Pocta Ivanu Panenkovi (1934 – 2013), sběrateli umění a příteli grafiků. Všechna díla pochází ze sbírek tohoto nadšeného milovníka umění. Expozice je koncipována jako hold památce nedožitých 80. narozenin významného slovenského výtvarníka, prof. Albína Brunovského, který byl Panenkovým osobním přítelem. Výstava bude probíhat v pražské Galerii Hollar v termínu od 24. června do 19. července 2015. Dva výjimeční muži – Albín Brunovský a Ivan Panenka – již nejsou mezi námi. Jejich dílo a duch vzájemného přátelství však trvá. Přijďte se podívat!

Albín Brunovský (25. prosince 1935 Zohor – 20. ledna 1997 Bratislava) byl slovenský malíř, grafik a ilustrátor.

V letech 1956–1961 studoval krom jiných u Vincenta Hložníka Vysokou školu výtvarných umění v Bratislavě a v letech 1963–1966 na stejné škole postgraduálně. Poté až do roku 1990 vedl na této škole knižní tvorbu, od roku 1981 jako profesor, od roku 1989 byl rektorem. Od roku byl 1987 místopředseda ÚV ZSVU a člen předsednictva ÚV SČSVU. Za své dílo byl oceněn v roce 1985 titulem národní umělec. Jeho malby se vyznačují minimalistickou technikou a obsahují surrealistické tendence. Zabýval se volnou grafikou široké škály technik i drobnou užitou grafikou, jako je exlibris, poštovní známky a bankovky. Provedl ilustrace například k dílům autorů N. V. Gogola, M. de Cervantese, H. Ch. Andersena.

CV: Wikipedia

RNDr. Ivan Panenka

Narodil sa 10. mája 1934 v Senici. Jeho príchod na svet bol dramatický a v rozprávaní mojej babičky Kristíny sa stal symbolickým predurčením celého jeho života.
Narodil sa ako dieťa slobodnej mamičky, ktorá sa ho pri pôrode zriekla. Kristína Panenková, pomocnica pôrodnej baby, mu zachránila život a spoločne s Gustávom Panenkom si dieťatko osvojili a vychovali. Ľudský život je hlboko poznamenaný ranými zážitkami a udalosťami v detstve. Až v pokročilom veku som pochopila, ako sa po celý život vyrovnával s krutou realitou odvrhnutého dieťatka. Myslím, že aj to stálo za jeho citom pre ľudí, pre všetko krásne. Len srdce, ktoré zažije veľa bolesti, dokáže oceniť liečivú a povznášajúcu silu umenia, dávajúcu nášmu životu hlbší rozmer. Celý život bol obklopený priateľmi, pretože vyznával nesmiernu hodnotu priateľstva, ktoré si ľudia na rozdiel od osudovej pokrvnosti môžu vybrať a voliť.
Rodičia pochádzali z chudobných pomerov, obaja tvrdo a ťažko pracovali, otec Gustáv ako remenár, matka Kristína ako slúžka, neskôr robotníčka v senickej továrni na výrobu nití a vlákien. Matka pracovala od 8 rokov, čítať sa naučila až so svojimi vnúčatami z rozprávkových kníh. Bola to citlivá, múdra a láskavá žena, prezieravo podporovala u svojho syna lásku ku knihám a učeniu. Po meštianskej škole vyštudoval Ivan Panenka reálne gymnázium v Bratislave. Sníval o pilotovaní lietadiel, už v mladosti mu bol vzorom M. R. Štefánik. Nakoniec sa aj pre nemajetné pomery rozhodol študovať na vojenskej škole vtedy ešte veľmi mladý a neznámy odbor meteorológiu. V dobe vysokoškolských štúdií spoznal svoju budúcu manželku a po absolvovaní štúdií v Prahe a Brne sa i s prvorodeným synom Petrom mladá rodina presťahovala do Prahy. Čoskoro sa Ivan Panenka stal vedúcim Hlavního povětrnostního ústředí. Narodila sa im dcéra Ivana a do osudov rodiny zasiahli až udalosti roku 1968. Ako vysokopostavený vojenský činiteľ podpísal 2000 slov a vyjadril sa proti okupácii spojeneckých vojsk. Následne bol degradovaný z vojenskej služby a hodnosti, vylúčený z KSČ a vrátil sa s rodinou na Slovensko do Bratislavy. Až do dôchodkového veku pracoval v Slovenskom hydrometeorologickom ústave, venoval sa prognostickej službe na hydrológii. Svoju prácu mal rád, bol vynikajúcim odborníkom. Napísal sám i ako spoluautor veľa odborných publikácií, aktívne sa zúčastňoval na odborných konferenciách. Bol obľúbený a v každej spoločnosti sa veľmi rýchlo stával jej stredom.
Mal odobraný pas, opakovane musel chodiť na výsluchy, trpel obavami, že sa kvôli nemu syn a dcéra nedostanú na vybrané školy. O tejto situácii napísal Ľubomír Feldek opakovane publikovanú esej „Panenka mal byť zastrelený“. Vychádza z reálneho podkladu akcie pod vedením ŠTB „Norbert“, kde bolo v 80. rokoch pripravované fyzické odstránenie osôb nepriateľských režimu, v zozname bol aj Ivan Panenka. Po zamatovej revolúcii bol štátom súdne rehabilitovaný a dodatočne uvedený do hodnosti plukovníka.
Od mladosti sa zaoberal neobvyklým koníčkom, na Slovensku omnoho vzácnejším ako v Čechách, zbieraním exlibrisov. Začínal skromne. Zbieranie ho priviedlo k známosti s Albínom Brunovským a sporadický kontakt rokmi postupne prerástol v hlboké priateľstvo. Pomáhal mu v ateliéri a trávil s ním mnoho hodín v rozhovoroch pri tlači grafík. Mnohí významní grafickí tvorcovia z bývalého Československa sa stali priateľmi a známymi Ivana Panenku. Bol vítaným spoločníkom v tejto obci, lebo prinášal medzi umelcov inšpiratívne nápady, vedel nezištne pomôcť a organizovať zaujímavé výtvarné podujatia.
Po odchode do penzie sa celoživotný koníček stal vášňou a Ivan Panenka zúročil skoro viac ako štvrťstoročné úsilie v poznaní exlibris i voľnej grafiky. Začal organizovať výstavy, zabezpečoval vernisáže, mnohým umelcom v Československu, neskôr i po rozdelení, napomohol k propagácii ich tvorby. Diela českých autorov prinášal na Slovensko a naopak. Stal sa aktívnym organizátorom Slovenskej spoločnosti exlibristov, ktorá nemala dovtedy tradíciu a povzniesol ju na medzinárodnú úroveň. Organizoval s nadšením od roku 1993 do roku 2004 Meeting European Exlibris – medzinárodnú súťaž tvorcov exlibrisov, kde sa postupne zvyšoval počet i kvalita účastníkov, často s vlastným ekonomickým prispením. V Senici zorganizoval dve veľké výstavy svojej zbierky a po Slovensku veľa podujatí pri prezentácii kníh vydavateľstva Ex tempore, ktoré viedol spoločne so svojím synom. Za posledných 20 rokov života otváral výstavy v Maďarsku, Poľsku, na Ukrajine, po celých Čechách, v Rakúsku, Taliansku, Nemecku. Ako predstaviteľ slovenských zberateľov exlibrisov navštívil Japonsko a mal prednášku pre tamojšiu exlibrisovú spoločnosť.
Rodné Záhorie miloval. Spoločne s manželkou sa až do konca života staral o záhradku a domček, kde vyrástol. Cítil sa spätý so Senicou a mal rád prostý obyčajný život na záhrade. Na konci svojho života sa zaoberal podstatne hlbšie i otázkami viery. Podporoval činnosť Speváckeho zboru pri ECAV v Senici, dlhodobo bol aktívny v Spoločnosti M. R. Štefánika.
Ivan Panenka veľa urobil, veľa prežil. Bol v najlepšom slova zmysle slušným, hlbokým a láskavým človekom. Zomrel po ťažkej chorobe v kruhu svojej rodiny 26. marca 2013 .

Viac tu: http://ivanpanenka.webnode.cz/texty/