Vernisáž výstavy Ján Berger / Jiří Sopko
Do 18. 10. 2024 je v galerii Slovenského Institutu, Hybernská 1, Praha 1, zdarma přístupná velmi zajímavá a krásná výstava Ján Berger / Jiří Sopko.
V Galérii Slovenského inštitútu sa v komornom formáte odohráva priateľské stretnutie: Ján Berger (*1944), ktorý sa narodil v Čechách a žije a tvorí v Bratislave, vystavuje s Jiřím Sopkom (*1942), ktorý sa narodil na Slovensku a žije a tvorí v Prahe.
Oboch spája akademická kariéra profesorov na VŠVU, prípadne na AVU, odkiaľ sa poznajú aj osobne. Obaja patria k rovnakej generácii, obaja sú maliari, obaja figuralisti a obaja sú tým, a to je tu rozhodujúce, čo sa bežne nazýva pojmom koloristi. Kolorista je umelec, pre ktorého farba zohráva takú dôležitú úlohu, že ak by dielo bolo reprodukované čiernobielo, stratilo by podstatnú časť svojho zdelenia. Kolorizmus ide ruka v ruke s oslobodením farby od jej popisnej funkcie. Inicioval ho na začiatku moderny Vincent van Gogh, po ňom nasledovali Pierre Bonnard a Henri Matisse a z tejto francúzskej tradície vyšli Jiří Sopko aj Jan Berger. To, čo spája Bergera a Sopka, ako aj spomínaných predchodcov, je skúmanie možností farby spolu s osobným a veľmi odlišným pohľadom na svet.
Bergerovou témou je akýsi intímny pohľad na človeka a na jeho svet. To je aj téma jeho vizionárskych obrazov. V nich sa jeho pohľad na svet zdá byť utkaný zo spomienok na veci dávno minulé, na mýty, na veci videné, na veci precítené. Jeho obrazy sa vzpierajú signálnej reči, ktorá v Sopkovom diele uľahčuje vstup do obrazu. Bergerov obrazový svet je vytvorený zo škvŕn a ťahov štetca rôznych farieb, rôznych priestorových orientácií a nespočetných farebných kontrastov. Materiálny svet sa odhmotňuje. Divák si ho pomaly a postupne skladá z malých, ťažko dešifrovateľných fragmentov do často viac tušených ako s presvedčivosťou rozpoznaných motívov a do bohatej škály nálad. Vzniká pri tom spleť asociácií: niekde vlhkosť tienistej záhrady, niekde náznak pekelnej jamy a inde vizualizovaná nekonečná sladkosť.
Sopko maľuje plošne, trochu prehnane by sa dalo povedať kolážovito, akoby sa obrazový svet skladal z rôznych monochromatických foriem. Jeho obrazový priestor je vytvorený žiarivosťou a teplotou alebo chladom veľkoryso poňatých farebných plôch. Veľký význam má pnutie elegantne zakrivených alebo rovných línií, ktoré tvoria kraje farebných polí. A tak si jeho obrazy už z diaľky vynucujú pozornosť svojou jasnosťou podobnou plagátom Henri de Toulouse-Lautreca. Sopko pochádza zo sveta absurdity, ktorý má svoje korene v dobe normalizácie, ktorá sa začala po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Človek je v Sopkových obrazoch vystavený vysokému napätiu, ktoré tu generujú sily kontrastov nelomených farieb. Vzniknutej energii farieb budú všetky obrazové objekty naďalej vystavené a budú sa s ňou musieť vysporiadať.
Jedným z čarov stretnutia týchto dvoch veľkých koloristov na jednom mieste a v jednom čase spočíva v protikladoch, ktoré ich diela charakterizujú.