Vernisáž výstavy Heroines: Moja osobná ženská hrdinka

Do 31. 5. 2024 je v galerii Slovenského Institutu, Hybernská 1, Praha 1, zdarma přístupná velmi zajímavá výstava Heroines: Moja osobná ženská hrdinka.

Vystavujúce autorky: Tero Abaffy, Lucia Dovičáková, Jana Farmanová, Svetlana Fialová, Dominika Kováčiková, Silvia Krivošíková, Margaréta Petržalová, Martina Rötlingová, Ivana Šáteková | Kurátorka: Katarína Báleš Janáková

Úvodní text kurátorky Kataríny Báleš Janákové k výstavě:

V našich životoch nás inšpiruje a fascinuje mnoho žien. Ktorá je však tá, ktorú obdivujete najviac? Kto je pre vás hrdinka, ktorá podľa vás ujde povestnú „extra míľu“, nezľakne sa života napriek prekážkam a ťažkostiam a je pre vás obdivuhodná? Matka samoživiteľka? Vedkyňa, ktorá vymyslela liek, ktorý zachráni množstvo ľudí? Žena so všetkými nárokmi, ktoré na ňu kladú spoločnosť a svet? Každá z výtvarníčok našej strednej, mladej a najmladšej generácie prináša pohľad na svoju osobnú hrdinku, na prototyp ženy, ktorú obdivuje a ktorú vo svojich výtvarných dielach priamo alebo metaforicky zobrazuje, a tak pracuje s témami, ktorými si sama prechádzala a s ktorými sa vďaka umeniu a tvorbe vyrovnáva.

Skupinová výstava HEROINES s podtitulom „Moja osobná ženská hrdinka“ predstavuje rôzne príbehy osobných hrdiniek vyrozprávané slovenskými výtvarníčkami naprieč viacerými generáciami slovenskej súčasnej maľby. Ženy – výtvarníčky prostredníctvom svojich umeleckých diel predstavujú príbehy žien, ktoré obdivujú, analyzujú a metaforicky zobrazujú tak, aby rozprávali príbeh každej z nás. Výstava predstavuje výber figurálnych malieb na plátne a na iných médiách (papier, obrus, preglejka).

Prvú verziu tohto textu píšem ako kurátorka práve na Medzinárodný deň žien. Je to náhoda? Myslím si, že ani nie. Prečo je vôbec potrebný Medzinárodný deň žien? Prečo musíme svetu neustále pripomínať, že sme dôležité a neustále bojovať za rovnaké práva a príležitosti? Čím som staršia, tým väčšou feministkou sa stávam. Čím viac sa tejto téme venujem, tým viac stereotypov odhaľujem a viac „aha“ momentov zažívam.  Vnímam, koľkým rôznym výzvam ženy čelia a koľko často nevedomých rolí od nás spoločnosť očakáva. A napriek tomu nikdy nie sme dosť.

Ako raz povedala moja obľúbená francúzska filozofka a feministka Simone de Beauvoir: „Nikdy nezabudnime, že politická, hospodárska alebo náboženská kríza stačí na to, aby spochybnila práva žien. Tieto práva nebudú nikdy garantované. Budeme musieť zostať ostražité celý život.“

Feminizmus so svojou snahou o rovnaké príležitosti a rodovú rovnosť je často manipulatívne vykresľovaný ako nenávisť voči mužom. Pritom rodová rovnosť podporuje blahobyt, zdravie a vzdelanie pre všetkých ľudí a má zásadný význam pre budúcnosť nás všetkých. Napriek tomu je opäť a opäť aktuálnou témou všade, vrátane, prekvapivo, takzvaného „západného sveta“. Robíme ako spoločnosť v tejto téme jeden krok vpred, dva vzad.

Umelkyne na tejto výstave rozprávajú svoje osobné príbehy o tom, ako byť ženou, a o hrdinstve, ktoré k tomu patrí. Príbehy sú rôzne – a predsa nie sú. Vychádzajú zo skúseností umelkýň, ktoré sa rôznym spôsobom dotkli ich duší a tiel. Rozprávajú o slobodných ženách v dobe sociálnych médií a online zoznamovania, o ženách ako obetiach sexuálneho zneužívania, o slobodných matkách, ktoré sa snažia uživiť svoje deti, o matkách a starých matkách, ktoré bezpodmienečne milujú a vykonávajú všetku neplatenú prácu, o ženách ako pasívnych postavách, ktoré nemôžu rozhodovať o svojich životoch a čakajú – možno na zázrak…, o ženách, ktoré žijú svoj život naplno a sú za to odsudzované.

Téma výstavy je silná, ale umelecké diela a ich vizuálna stránka sú často skôr jemné. Také sme, vždy balansujeme na hrane toho, čo sa od nás očakáva.

Katarína Báleš Janáková, kurátorka výstavy

Tero Abaffy (*1994, Bratislava), vlastným menom Terézia Sadílková, absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Autorka pomocou odľahčeného, vynaliezavého humoru reaguje na problematiku skutočnej ženskej podstaty, rolových identít či spoločenských statusov a noriem. Ponúka pritom pohľad na svoj osobný komentár, pričom divákovi ponecháva dostatok priestoru na vlastnú interpretáciu. Tero sa nestavia do úlohy sudcu, ale do úlohy aktívneho pozorovateľa. Všeobecné témy inšpirované fenoménom sociálnych médií sú zároveň veľmi osobné a existenciálne sa dotýkajú jej života. Autorka otvára diskusiu s nenápadnou, neverbálnou ľahkosťou. Vytvára tak ideálnu kombináciu vizuálnej príťažlivosti, konceptuálnych zložiek a jemnej zmyselnosti.

Dominika Kováčiková (*1996, Banská Bystrica) absolvovala bakalárske štúdium v Ateliéri grafiky a vizuálnej tvorby na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Po bakalárskom štúdiu prešla na maľbu v ateliéri Jána Triašku, kde v roku 2023 svoje štúdium úspešne dokončila. Autorka vo svojich olejomaľbách zobrazuje figurálne a portrétne (niekedy aj autoportrétne) výjavy, v podobe ktorých rozvíja širokú škálu tém súvisiacich so svetom mladých žien. V minulosti jej hrdinky zažívali problémy s jedlom, vlastným vzhľadom, sexualitou či sexuálnym obťažovaním. Postupne však dospievajú a pozerajú sa na svet s väčším sebavedomím, šíria body positivity a viac sa emancipujú v mužskom svete. Posúvajú sa z pozície obete do pozície sily. V jej diele nechýba nadhľad ani irónia. Dominika vystavuje na Slovensku, ale je veľmi žiadaná predovšetkým v zahraničí. Jej diela sú súčasťou viacerých zbierok doma aj v zahraničí. V roku 2023 Dominika vyhrala prestížnu súťaž súčasnej slovenskej maľby – VÚB Maľba roka 2023. Autorka žije a tvorí v Banskej Bystrici.

Lucia Dovičáková (*1982, Košice) je absolventkou ateliéru súčasnej maľby Rudolfa Sikoru na Fakulte umení v Košiciach. Autorka si za ústrednú tému svojej tvorby zvolila ženu už od svojich začiatkov. Vnútornú, ale aj vonkajšiu realitu súčasných (prevažne mladých) žien zobrazuje s maximálnou úprimnosťou. Jej ženy sa stretávajú s viacerými životnými rolami a očakávaniami od svojho okolia i od seba samých. Zameriava sa na konfliktný bod, na napätie medzi kontrastnými silami, medzi tým, čo je vnútri, a tým, čo je vonku. Lucia pracuje so symbolistickými, nie surrealistickými výrazovými prostriedkami, hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že je surrealistická. V roku 2006 bola finalistkou Ceny Oskára Čepana, v roku 2011 sa stala laureátkou Ceny Tatra Banky pre mladého tvorcu. Niekoľkokrát bola finalistkou výtvarnej ceny Maľba roka na Slovensku. Žije v Košiciach.

Jana Farmanová (*1970, Nitra) je jednou z najvýraznejších predstaviteliek súčasnej slovenskej figurálnej maľby. Študovala na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave (1985-1989) a maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1989-1996). Stálym motívom v jej tvorbe je dievča, žena so svojím špecifickým citovým svetom. Autorka skúma neuchopiteľnú osobnú ľudskú skúsenosť, ktorú sa snaží v maľbe uchopiť, zviditeľniť a dať jej určitú matériu. Prostredníctvom svojich obrazov vytvára niečo ako osobný denník, zaznamenáva obyčajné okamihy a stavia ich takmer na piedestál ako to najcennejšie, čo nás môže postretnúť. Často zobrazuje členov svojej rodiny, najmä dcéry, ktoré sú jej osobnými hrdinkami pokračujúcimi v rodovej línii. Jana má za sebou množstvo výstav na Slovensku i v zahraničí (napr. v Prahe, Dijone, Londýne, Tennessee). Jej diela sa nachádzajú v galerijných a osobných umeleckých zbierkach na Slovensku i v zahraničí. Žije a tvorí v Nitre.

Svetlana Fialová (*1985, Košice) študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2008), magisterské štúdium absolvovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe (2010) pod vedením doc. Vladimíra Skrepla a doktorandské štúdium ukončila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2015) pod vedením prof. Daniela Fischera. V súčasnosti pôsobí ako docentka na Fakulte umení v Košiciach v Ateliéri grafického a experimentálneho dizajnu. V roku 2013 sa stala laureátkou Ceny Jerwood za kresbu, v rokoch 2012, 2015 a 2020 bola finalistkou Ceny VÚB Maľba roka, v roku 2011 finalistkou Essl Art Award a Ceny kritiky za mladú maľbu a v roku 2016 bola jednou z finalistiek Ceny Nadácie Novum. Absolvovala ročnú stáž v londýnskej Red Gallery a zúčastnila sa rezidencie v Youkobo Art Space v Tokiu (2018-2019). Samostatne vystavovala v Paríži, Viedni, Prahe, Bratislave a Košiciach. V roku 2021 vydala svoju prvú ucelenú monografiu. V súčasnosti žije a tvorí v Košiciach.

Silvia Krivošíková (*1976, Zvolen) vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1998-2004, ateliér prof. Vladimíra Popoviča). V roku 2003 študovala v Portugalsku na Faculdade de Belas Artes da Universidade do Porto v Porte. V roku 2008 spoluzaložila súkromnú galériu Kubikgallery v Porte. Vo svojej tvorbe sa zameriava na médium maľby, kresby, grafiky a objektu. Jej diela sa tematicky viažu na priestor, formy, tvary, ale aj na prácu s farbou, sú silne prepojené témou, často s osobným charakterom. Silviine obrazy nemožno označiť za čisto figuratívne alebo abstraktné, každé jej dielo prechádza touto polaritou, čerpá z figuratívnej maľby aj abstraktných foriem. Jej diela sa nachádzajú vo viacerých zbierkach na Slovensku, v Česku, Rakúsku a ďalších krajinách. Od roku 2011 žije a tvorí vo Viedni.

Margaréta Petržalová (*1993, Trnava) absolvovala 4. Ateliér maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Ivana Csudaia. Samostatne vystavovala v bratislavských galériách, okrem iného aj v DOT. Contemporary Art Gallery (2022), Kabinet (2021), ATELIER XIII (2020), Temporary Parapet (2018), Flat Gallery (2018) a v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Zúčastnila sa niekoľkých skupinových výstav v Gelerii kritiků (Praha), Schemnitz Gallery (Banská Štiavnica) a Gloria’s Gallery (New York). Svoju tvorbu prezentovala na viacerých medzinárodných veľtrhoch, napríklad Miart (Miláno), ArtissimaFair (Turín). V roku 2019 bola nominovaná na cenu VÚB Maľba roka. V roku 2021 sa stala finalistkou súťaže Strabag Artaward. Žije a tvorí v Smoleniciach.

Martina Rötlingová (*1987, Bratislava) je absolventkou Akadémie umení v Banskej Bystrici v Ateliéri súčasnej maľby a od čias štúdia kontinuálne pracuje v médiách grafiky, maľby a objektu. Vo svojej tvorbe kriticky hodnotí fenomény súčasného virtuálneho postmediálneho sveta a konfrontuje ho so „statickými“ masmédiami tradičného typu z predchádzajúcich desaťročí. Kombinuje realistické zobrazenie prostredníctvom techník hyperrealizmu a trompe l’oeil s jeho dekonštrukciou v podobe vrásnenia alebo deformácie. Vo svojich najnovších sériách pracuje s obrazmi a analýzami krásy v kontexte dominantných vzorcov mediálnych obrazov. Pokračuje v začatej téme odkazovania na známe obrazy žien z dejín umenia, ktoré dáva do súvislosti s modernými obrazmi príťažlivosti.  V roku 2013 sa stala finalistkou súťaže Maľba roka. Vystavovala na Slovensku i v zahraničí (Česká republika, Kolumbia, Francúzsko, Belgicko, Bulharsko, Taliansko a i.). Od roku 2023 žije a tvorí v holandských Antverpách.

Ivana Šáteková (*1985, Bratislava) je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. V roku 2013 bola finalistkou Essl Art Award, v roku 2014 získala Cenu Nadácie Tatra banky. Vo svojej tvorbe využíva maľbu a kresbu inšpirovanú komiksami a fotografiami nájdenými v knihách alebo na internete, ale pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Jej tvorba je charakteristická nekompromisným humorom, iróniou a odstupom, s ktorým sa vyjadruje k aktuálnym spoločenským otázkam. Rada prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Veľmi často pracuje so stereotypmi súvisiacimi so ženskými rolami v spoločnosti a aktívne proti nim bojuje. Pracuje a žije v Bratislave.