Vernisáž výstavy Anny Fedákovej: „Stopa nestopa“

Do 18. 3. 2022 bude ve Slovenském domě, Soukenická 3, Praha 1,  přístupná zajímavá výstava obrazů, fotografií a objektů Anny Fedákovej: „Stopa nestopa“. Otevřeno Po – Pá 10:00 – 18:00.

Texty Ingrid Paračkovej o autorke:

Anna Fedáková

Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, odbor maľby a voľnej tvorby u doc. Daniela Fischera, akad. mal., strednú školu absolvovala v Spišskej Novej Vsi odbor Konštrukcia a tvorba nábytku a interiéru. Popri vysokej škole absolvovala pedagogické štúdium na vyučovanie výtvarných disciplín na všetkých typoch škôl.

Venuje sa vlastnej výtvarnej tvorbe, pedagogickej činnosti – učí výtvarnú v umeleckej škole, vedie semináre pre mládež, relaxačné semináre pre ženy, ktorých náplňou je tanec a výtvarná tvorivosť.

Anna Fedáková je skutočne všestranne tvorivou osobnosťou. Jej kreativitu vidieť na každom kroku jej života: od maľovania obrazov, písania poézie, tvorby odevov, vlastnoručne maľovaného hodvábu, bytových doplnkov, návrhov nábytku a interiérov, fotografovania prírody, až po učenie detí, ktoré veľmi miluje, hlavne tie najmenšie, ktoré učí ešte v škôlke.

Vráťme sa však k jej najhlavnejšej tvorbe. Veľmi pozoruhodné sú portréty ľudí, ktorých najdôležitejšie sú oči – ako zrkadlá duše. Tieto maľby sú zaliate do vosku a prihovárajú sa nám na výstavách v zatemnených priestoroch, osvetlených iba sviečkami. Plápolajúce sviečky dávajú týmto maľbám život, a zdá sa akoby oči boli živé a pohybovali sa. Na výstavách často vystavuje aj rôzne svetelné objekty – obrazy, či svetelné knihy. Kniha sa otvorí a svieti, či cez celú knihu preniká priezorom v nej svetlo. To hovorí o tom, že darmo by sme všetky knihy sveta prečítali „tá skutočná múdrosť“ je za nimi.

Ďalšou formou jej tvorby sú živé gobelíny – kde na vrecovinovom podklade je vyklíčené zrno.

Počas vysokoškolského štúdia vytvára celý rad pozoruhodných diel, (ktoré sa aj pre mnohých stali inšpiráciou pri tvorbe) napríklad spomínané „trávové“ – živé gobelíny, ručne vyrábaný papier (liatím papieroviny vo veľmi tenkých vrstvách vznikajú obrazy, kde prenikajúce svetlo tvorí obraz s názvom „Z hmoty do svetla“ ich napríklad vystavovala spolu s Leškovou -Bubánovou v Košiciach, alebo v Trnave s Ilonou Németh v rámci cyklu Umenie aury.

K tradičnejším formám jej výtvarného prejavu patrí maľba, sú to poväčšine duchovné vízie svetelných krajín, veľkorozmerných prenikajúcich „Svetiel do tmy“, či obrazy Modlitby, kde je skutočne zakomponovaná modlitba.

Ďalej vytváranie portrétov súčasných ľudí, zakomponovaných do starých obrazov.

K neskorším prácam patria jej dotvárania maľovania odrezkov dreva, či maľba na hodváb. Touto technikou vyvára rôzne centrálne obrazy – mandaly. Ale tiež iné obrazy, farebne veľmi živé. Ručne maľovanému hodvábu sa venuje aj pri tvorbe originálnych odevov, bytových doplnkov.

Jej obrazy pôsobia nielen vibráciami farieb (maľovala napríklad aj Svetlá, na každú čakru ľudského tela) ale predovšetkým tým, v akom vnútornom rozpoložení autorky sú maľované, v hlbokom zvnútornení, a teda tieto obrazy vyžarujú aj ináč a „žiaria“. Liečia telo (farbami) aj dušu (vyžarovaním). Tí ktorí vnímajú ináč (grekokatolicky kňaz otec Mikuláš, šaolínsky mních Shi fu De lon a iní), si tieto obrazy vážia pre vysoké vibrácie, ktoré vyžarujú. (Liečiteľ Vlado Tomšík dokonca špeciálnymi prístrojmi meral „energiu“ týchto diel a vyjadril sa o ich liečebnom pôsobení.)

Teda toľko ku klasickým výtvarným prácam. Nemôžem sa však dotknúť inej roviny pôsobenia – a to vo vzťahu k výchove detí a mladých. Ako maliarka začína pôsobiť na ZUŠ najprv len čiastočný úväzok, keď však zistí ako je potrebné venovať sa deťom, postupne jej práca s deťmi zaberá viac času. Vychováva deti, už od tých najmenších a jej hodiny sú ozvláštňované rôznymi naladzovacími a koncentráciu podporujúcimi úvodmi. Zisťuje, že hlavne v poslednom čase sú deti veľmi „rozhádzané“ nevedia sa sústrediť. Práve „výtvarka“ v tomto veľmi pomáha, učí deti sústredivosti, koncentrácii, využívaniu tvorivej fantázie a praktickým zručnostiam. V prestávkach s niektorými skupinami, ktoré sú veľmi živé, tancuje. S deťmi pracuje klasickými výtvarnými technikami, ale aj učí modelovaniu z hliny, maľovaniu keramiky, batikovým technikám, maľovaniu na hodváb, prácu s drôtom, drevom, grafikou… Mnohí jej žiaci sú už absolventmi vysokých škôl výtvarného charakteru. Rada by som spomenula jej rozvinutú tvorivosť, ktorú som videla napríklad aj v jej byte – mozaika – s rozbitých obkladačiek v kúpeľni, maľované vitrážové dvere, hrnčeky, glazované hlinené diela, ktoré tu si deti mohli zhotoviť a s radosťou vidieť ako slúžia. S deťmi zhotovili aj zaujímavú mozaiku veľkorozmernú Cesta do Svetla, kde každý účastník stretnutia mladých odovzdal kúsok do celku, ktorí potom deti spracovali do mozaikového objektu v parku. S mladými pracuje aj prírode na rôznych plenéroch, seminároch, v ktorých by veľmi rada pokračovala aj naďalej. Pre deti zo sídlisk, ktoré sú pri „telkách“, počítačoch sú tieto aktivity vítaným kontaktom s tvorivosťou v prírode. Vznikajú tu vždy veľmi pozoruhodné diela, ktoré si deti s radosťou berú domov.

Okrem spomínaných aktivít sa venuje vo voľnom čase tancu. Pri jednom pobyte pri mori, po práve absolvovanej vážnej operácii, sa stretáva s Tamarkou Markovou a tá ju ako prvá učiteľka zasväcuje do čarov, aj keď tu dosť nesprávne volaného „brušného tanca“. Tancovala si síce pre radosť a pohyb aj predtým, tu však dostáva impulz, cieľavedome sa venovať tomuto druhu pohybovej terapie pre ňu samú, a aj pre iné ženy. Vedie relaxačné kurzy zamerané na výtvarnú tvorivosť a tanec po celom Slovensku.

A ešte zaujímavá aktivita, spevy Taize, spievajú si ich spolu s Tomášom Húlkom a gitarou. (Šesť báb a Tomáš)

Teším sa na ďalšie krásne diela, aktivity obohacujúce všetkých, ktorí sa s nimi stretnú a tak len zakončujem slovami z jedného jej katalógu :

„Keď srdce k srdcu hovorí netreba slov…“ pozrite sa

Ingrid Paračková