Vernisáž výstavy Hlavy: Padyšák Kalmus

Vytvoriť v dnešnej dobe portrétnu bustu súčasníkov patrí k veľkým výzvam, na ktoré si dokáže trúfnuť máloktorý umelec. Pritom tradícia portrétnej plastiky sa začala u starých Rimanov. Už tí dokázali v sochárskom portréte zobraziť krutú moc, aj nudu zo života. Od Renesancie až po Augusta Rodina nájdeme umelcov, ktorí bravúrne zvládali nielen dokonalé zobrazenie, ale aj ponor do hlbín ľudskej duše.

20. storočie tomuto cíteniu, či už v maliarskej alebo sochárskej podobe, neprialo. Zaslúžil sa o to nástup abstrakcie a neo-avantgardy (napríklad konceptuálneho umenia), ale v rovnakej miere aj sochári – figuralisti poplatní Hitlerovi či Stalinovi (neskor aj Gottwaldovi, alebo Mečiarovi).
Tento zobrazovací um starej, dobrej tradície sa do veľkej miery premiestnil do fotografie a filmu. V sochárstve ho nájdeme už naozaj len výnimočne.

Jan Padyšák, sochár autodidakt s neo-avantgardným zameraním, patrí k takýmto pozoruhodným, doslova zázračným výnimkám. Busta v jeho prevedení je naozaj zobrazením človeka, nekompromisne podaná tak, ako ju umelec vníma. Nekompromisne znamená, že si nemôže dovoliť urobiť chybu v remeselnosti, ani kompromisy v psychologickej presvedčivosti. Umelec svojim dielom rozpráva o zobrazenom. Niekto svojím rozprávaním unavuje, lebo rozpráva floskule a u iných len „zírame“, čo nám dokážu zobraziť. Samotný príbeh známych „modelov“ tento dojem zosilňuje.

S portrétnymi bustami pracuje už dlhé roky aj neo-avantgardista (ale nie figuralista) Peter Kalmus. On si busty privlastňuje (apropriácia) a komentuje. Nezabúdajme, že busta, hlavne keď zobrazuje verejne známu postavu, je aj symbolom, znakom a tie, ako sme mnohokrát svedkami, dokážu silne hýbať súčasnosťou. Zisťujeme to často až vtedy, keď ich niekto začína pomenovávať, dekonštruovať, alebo reinterpretovať. text: Dušan Brozman

kurátorská spolupráce:
Jan Vincenec, Boris Kršňák a Dušan Brozman

 

https://modernartgallery.cz/…/akt…/hlavy-padysak-kalmus/